Prirodzenosť

Neexistuje žiadna nadprirodzená entita alebo sila. Všetky nadprirodzené javy slúžia len na vysvetlenie nepoznaného alebo na kontrolu a manipuláciu.

Od samých začiatkov si ľudia vysvetľovali nepoznané javy prostredníctvom nadprirodzených bytostí. Pre človeka žijúceho v jaskyni bolo nemožné pochopiť búrku, oheň či záplavu inak ako prejav božstva. Ako sa spoločnosť vyvíjala, bohovia sa stávali čoraz sofistikovanejšími. Už to neboli iba vládcovia živlov, ale pribúdali bohovia plodnosti, vojny, úrody či blahobytu. Slúžili nielen ako vysvetlenie udalostí, ale aj ako nástroj, od ktorého sa žiadalo požehnanie.

Nadprirodzené entity pomáhali ľuďom vysvetľovať aj tie najväčšie neznáme. Pôvod vesmíru, človeka a všetkého okolo nás bol pripisovaný ich vôli. Javy, ktoré by sme inak mylne považovali za náhodu alebo nepochopiteľnú udalosť, sa vysvetľovali ako božská ruka alebo zásah osudu.

Nadprirodzenosť uľahčuje akceptáciu konca

Nadprirodzenosť zohrávala významnú úlohu aj v prijímaní smrti, vlastnej či smrti blízkych. Je predsa jednoduchšie žiť v presvedčení, že tento život nie je jediným pokusom a po ňom nás čaká niečo ďalšie, nové a nepoznané.

Viera je prínosná pre jednotlivca, no môže byť nebezpečná pre spoločnosť.

Viera vznikla ako snaha uľahčiť si život a nájsť vysvetlenia pre dosiaľ nepochopiteľné javy. Ľudia začali svoju vieru a presvedčenia zdieľať medzi sebou, rozširovali ich prostredníctvom šamanov, neskôr kňazov a postupne sa formovali prvé náboženstvá. Tie sa časom pretavili do veľkých organizácií, ktoré poznáme ako cirkvi.

Náboženstvá na začiatku často niesli dobrú myšlienku šírenia ideálov a konania dobra. Cirkvi však ich pôvodný význam veľa krát postupne modifikovali podľa vlastných cieľov. Začali prikazovať prostredníctvom dogiem, čo je správna viera a ako sa musíš chovať. Ak s tým skupina nesúhlasila tak sa cirkev roztrieštila na rôzne smery, z ktorých každý presadzoval svoju jedinú pravdu o chode sveta. To viedlo a dodnes vedie ku konfliktom, diskriminácii a segregácii ľudí podľa viery. Niekedy samotné vynucovanie správneho výkladu viery spôsobilo úpadok spoločnosti a zastavenie jej vývoja, ako tomu bolo v období cirkevnej nadvlády v Európe alebo v súčasnom výklade Islamu v Afganistane.

Preto možno povedať, že viera pomáha jednotlivcovi chápať neznáme, no jej zoskupovanie do organizovaných foriem často vedie k strate pôvodného zmyslu a k stagnácii alebo úpadku spoločnosti.

Cirkev ako zástupca náboženstva v mnohých prípadoch koná dobro, no často sa sústreďuje najmä na vlastné spoločenstvá, zatiaľ čo iné bývajú opomínané. Spoločnosť by však nemala byť úzko prepojená s náboženstvom. Úlohou náboženstiev by malo byť poskytovanie opory a duchovnej podpory už existujúcej spoločnosti, nie priamo zasahovať do jej fungovania.

Nič nie je nadprirodzenosť.

Nič nie je mysliaca bytosť ani entita s úmyslom. Nič je prázdnota. Ak by sme jej chceli pripísať hranice alebo vlastnosti, prestala by byť prázdnotou.