Rovnosť

Jedinečný pokus iného je rovnako hodnotný ako tvoj samotný.

Každý človek všetko zažíva iba raz. Rovnako ako náš vlastný zážitok, aj zážitok iného je jedinečný a cenný, preto je nemiestne kaziť okamih jednotlivca. Nemusia to byť len zámerné činy, ktoré niekomu ubližujú. Do toho patria aj podvedomé prejavy. Nerešpektovanie základných pravidiel spoločnosti, šírenie zlej nálady, bezohľadnosť či neľudskosť.

Aj malé činy ľudskosti ako pomoc starším po schodoch alebo s batožinou na stanici vedú k zlepšeniu jedinečného pokusu iného.

Rešpekt k iným je základom spolužitia. Každý jednotlivec by mal byť prijímaný so svojím zážitkom a svojou pravdou. Aj názor človeka je odrazom jeho jedinečnej skúsenosti, ktorá sa už nikdy nezopakuje. To, čo nazývame pravdou, je teda osobná interpretácia života. Každá pravda má pre nositeľa hodnotu aj keď sa pre iného môže javiť nesprávna. Dôležité nie je súdiť výsledok, ale pochopiť cestu, ktorá k nej viedla. Pravdu niekoho nemusíme prijať, ale vždy by sme ju mali rešpektovať a očakávať rovnaký prístup aj od iných.

Výnimkou je situácia, keď sa osobná pravda stavia nad fungovanie spoločnosti alebo jednotlivca v nej.

Žiadna pravda nie je nadradená jedinečnej ceste jednotlivca.

Preto naším konaním nikdy nesmieme ohroziť či zničiť cestu iného bez ohľadu na to, akú „pravdu“ vyznávame. Pokiaľ svojím konaním ohrozujeme alebo znekvalitnujeme jedinečnú cestu iného jednotlivca strácame právo rešpetku iných k jedinečnej ceste, ktorou prechádzame.

Príkladom môže byť zlodej bicyklov. Svojimi činmi ohrozuje kvalitu jedinečnej cesty iného jednotlivca. Preto jeho cesta a jeho pravda nie je nadradená a môže byť ovplyvňovaná a menená. Napríklad tým, že pôjde do basy alebo tým, že sa sprisnia zákony a pokuty.

Každá spoločnosť určuje mantinely správania, ktoré umožňujú jej stabilitu a zabezpečuje aby sa cesty jednotlivcov vzájomne neohrozovali. Ak pravda jednotlivca tieto mantinely narúša a ohrozuje celok, musí sa stať podradenou. Ak sa osobná pravda snaží presadiť na úkor iných, stáva sa nebezpečnou. Nie preto, že by jej hodnota bola menšia, ale preto, že narúša jedinečné cesty ostatných.

Nová pravda by sa mala najprv šíriť ako vízia, myšlienka, ktorú prijmú tí, čo ju považujú za správnu. Až keď väčšina začne túto víziu akceptovať, spoločnosť sa prirodzene prepne na nové fungovanie. Dovtedy je možné mať iný názor, no stále je nutné rešpektovať nastolené pravidlá spoločnosti. Skutočná zmena musí začínať od základov, konkrétnymi činmi a správaním, ktoré prirodzene ukazujú cestu.

Každý návrh zmeny bez širšieho konsenzu vyvolá v spoločnosti trenie.

Skúsenosti z pandémie SARS-CoV-2, ktorú sme zažili bola plná príkladov, kedy cesta niekoho musela byť ovplyvnená. Napríklad nerešpektovanie ciest iných tým, že potenciálne vieme nákazlivu chorobu preniesť, viedla k príkazu povinného nosenia rúškov na verejnosti. Bol to signál, ktorý nás mal naučiť k rešpektu. Namiesto toho tým, že nevládol spoločenský konsenzus to viedlo k treniu.

Spoločnosť je kľúčová, no jej zmena nesmie ohrozovať jedinečné cesty jednotlivcov. Pravda jednotlivca môže byť hybnou silou spoločenskej zmeny, ale spôsob, akým sa presadzuje, musí rešpektovať jedinečné pokusy ostatných.